Milan Rastislav Štefánik (1919 - 1999)
Viktor Dyk: Štefánik
Otakar Machotka: Náš Masaryk
Milan Rastislav Štefánik (1919 - 1999)
 Milan Rastislav Štefánik |
Masarykova společnost vzpomněla tohoto výročí přednáškou předního znalce Štefánikova života a díla. doc. dr. Jána Mlynárika, kterou zde přetiskujeme v původním slovenském znění, v němž byla pronesena. Spolu s ní dále publikujeme i pozoruhodnou úvahu Viktora Dyka, napsanou v roce 1929 k desátému výročí Štejánikovy smrti.
Jestvujú v dejinách národov osobnosti, ktoré symbolizujú ich základné vlastnosti, ducha ich myslenia a cítenia, zmysel ich tradície a historického zakotvenia. K ich odkazu a duchovnému posolstvu sa národ utieka vo chvíľach ťažkých a neprajných, pripomína si ich na vrchole svojej tvorivej chvíle, v časoch úspechov. Keby sme sa spýtali cudzincov, kto takto symbolizuje podtatranský národ slovenský, nepochybne by sa tu povedľa mena Ludovíta Štúra objavilo meno Milana Rastislava Štefánika.
Štefánik však neznamená iba slovenskú historickú veličinu. Bol a je v historickom povedomí českého národa ako spoluzakladateľ československého štátu. Štefánik má leda aj širší európsky rozmer; jeho dielo je zakotvené v základoch československej štátnosti. Zároveň predstavuje typ hlbokej a systematickej česko-slovenskej spolupráce. Je tak povedľa profesora Tomáša Garrigua Masaryka zosobňovateľom osudovej historickej odkázanosti našich národov.
Milan Rastislav Štefánik vyrástol v krajinnom, etnickom a rodinnom prostredí, ktoré mu umožnilo viac ako komukoľvek inému pochopiť, precítiť a napokon aj skutkami realizovať úzku spoluprácu Slovákov s Čechmi pri vytvorení spoločného štátu západných Slovanov. Západné Slovensko, Záhorie, kraj pod Javorinou sa už od stáročí stal najintenzívnejším miestom, kde sa pestovala družba medzi Moravanmi, Čechmi a Slovákmi. Slovácko predstavuje určitý etnický typus, kde sa synteticky zlučujú a zjednocujú česko-moravské a slovenské prvky. Táto skutočnosť potom ovplyvňovala aj iné slovenské regióny a mala vplyv na utváranie novodobých česko-slovenských vzťahov, keď sa už jednalo o prípravu štátneho súžitia.
Štefánik sa narodil v rodine evanjelického farára. Slovenskí evanjelici používali za bohoslužobnú, liturgickú reč biblickú češtinu, kraličtinu, a to ešte do 50. rokov nášho storočia. Aj táto skutočnosť uľahčila Štefánikovi pochopiť reč, mentalitu a kultúru českého národa, takže neskôr, na vysokoškolských pražských štúdiách, dalo by sa povedať, bol ako doma.
Kraj, v ktorom sa Štefánik narodil a vyrastal, sa stal známy ako región, v ktorom sa v minulosti najvýraznejšie presadili snahy zbraňou v ruke vydobyť si národnú slobodu. Máme na mysli slovenské povstanie rokov meruôsmych. Pre Štefánikových predkov a príbuzných účasť na povstaní mala tragické dôsledky, ktoré sa v rodine dlho tradovali a spolupôsobili na vytváranie Štefánikovej mentality a historického povedomia.
Milan Rastislav Štefánik sa narodil v Košariskách 21. júla 1880. Pre slovenský národ to boli mimoriadne ťažké časy. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní roku 1867 maďarské vládnuce triedy mali pred sebou program jednonárodného, jednorečového Uhorska. Pre Slovákov to značilo etnický zánik. Mali sa z nich stáť Maďari, mali vedieť hovoriť a písať, vzdelávať sa v jazyku, ktorý im bol naprosto cudzí. Výsledky matičných rokov boli zničené: Matica slovenská a slovenské gymnáziá už nejestvovali. Štefánik sa mohol po slovensky vzdelávať akurát v rodnej obci. Všetky vyššie štúdiá, myslíme tým gymnaziálne, musel absolvovať v maďarčine na gymnáziách v Bratislave, Šoprone a Szarvasi. Aj napriek maďarskému obkľúčeniu si zachoval pocit slovenského vlastenectva, čo aj prejavil a mal z toho ťažkosti. Keď sa roku 1898 zapísal na pražskú techniku, pôsobilo to preňho ako vyslobodenie: pražský kultúrny život ho uchvátil, od detstva dôverne poznal reč tohto národa. Praha vtedy bola pre slovenských študentov oázou vzdelania a vlastenectva, bola vyhňou pestovania československej vzájomnosti. Pripomeňme si, že práve vtedy v českých krajinách vrcholilo slovakofilské hnutie, ktorého intenzita sa zvyšovala tým viac, čím razantnejšie sa presadzovala násilná maďarizácia. Štefánik v Prahe našiel dva základné oporné body, ktoré spoluvytvárali a doformovali jeho vlastenecké a politické náhrady: bola to prostredie pražských intelektuálskych rodín, s rodinou profesora Masaryka v čele, a na druhej strane akademický slovenský spolok Detvan, v ktorom Štefánik od začiatku pôsobil ako usilovný člen, až na sklonku štúdií sa stal jeho predsedom. Tu dôverne spoznal aj budúcich vedúcich slovenských politikov a intelektuálov - spomeňme iba doktora Vavra Šrobára a Jozefa Gregora Tajovského. Pod Masarykovým priamym vplyvom sa Štefánik v Prahe sformoval na československého vlastenca s programom intenzívnej tzv. drobnej práce pre národ.
Spolu so svojimi druhmi odmietol politiku pasívnej rezistencie, ktorú vtedy presadilo autoritatívne vedenie slovenskej politiky v Martine. Namiesto pasívneho očakávania národnej záchrany z Východu, „tam od toho dubiska“, cárskeho Ruska, detvanci, z ktorých sa sformovali hlasisti, angažovali sa za samostatnú, vlastnú aktívnu činnosť. Štefánik v čase vzniku Hlasu stál povedľa Vavra Šrobára ako jeho spolutvorca a prvý redaktor jeho umeleckej prílohy Umelecký hlas. Príklon k novému aktívnemu prúdu slovenskej politiky mu spôsobil osobné a rodinné ťažkosti, keď otec, prívrženec martinského centra, neuznal jeho angažovanie sa v novej politike. Štefánik vtedy písal do Herbenova Času články o slovenských pomeroch; v Šujanovej edícii neskôr vydali na celú knihu. Mladý Štefánik v nich pranieroval násilnú maďarizáciu a tých Slovákov, ktorí sa nechávali pomaďarčovať, či svojim dielom narúšali československú jednotu. V Prahe sa Štefánik sformoval na politika v zásadách, na ktorých už nemal čo meniť. V duchu svojho učiteľa Masaryka, ako aj v súznení s politickým myslením svojich detvanských druhov bol zastáncom idey jednotného československého národa, hovoriaceho po česky a po slovensky, národa o dvoch častiach, vetvách, ktoré sú na seba osudovo odkázané a majú si intenzívne pomáhať. V tomto duchu a politickom presvedčení Štefánik napokon vykonal aj svoje historické dielo za prvej svetovej vojny.
Štefánik si roku 1901 zapísal štúdium filozofie a súčasne astronómie na Karlovej univerzite v Prahe. Absolvoval roku 1904. Pre uvedomelého Slováka vtedy nebolo žiadne miesto v Uhorsku a už vonkoncom nie v odbore vtedy dosť exkluzívnom. Už za štúdií vykonal študijnú cestu vo Švajčiarsku a tak niet divu, že sa v novembri 1904 vybral za naplnením svojho osudu a diela na Západ. Pod ochranou profesora P. J. C. Janssena pracoval vo hvezdárni v Meudone pri Paríži. Intenzívne sa vzdelával, rozširoval svoje vedomosti a skúsenosti. Po tejto príprave v rokoch 1906 až 1908 pôsobil ako pracovník spoločnosti montblanských hvezdární. Urobil niekoľko výstupov na Mont Blanc, počas ktorých robil pozorovania s významnými závermi. Aké bolo prekvapenie čitateľov Tranovského evanjelického kalendára roku 1907, keď sa v ňom objavil referát M. R. Štefánika nazvaný Pol mesiaca na vrcholu Mont Blancu. O tri roky neskôr, keď robil pozorovania v severnej Afrike, napísal do tohože kalendára článok Z cesty po severnej Afrike. Pre slovenské povedomie to boli skutky povzbudenia, že aj Slováci majú vedca, ktorý plní významné vedecké úlohy a pozorovania, o ktorých vydáva počet v správach francúzskej akadémie.
Štefánik sa v cudzom prostredí presadzoval ťažko, narážal na intrigy, neprajnosť, častokrát si zúfal, k tomu sa pripojila aj trvalá žalúdočná nemoc. No napriek všetkému príkoriu vydržal, húževnate sa prebíjal, čo upevňovalo jeho vôlu, zväčšovalo jeho energiu. Cítil sa vyznamenaný, keď roku 1909 ho dva francúzske vedecké ústavy poverili pozorovaním zrážky Zeme s Halleyovou kométou v Oceánii na ostrove Tahiti.
Marxistická historiografia stalinského, no aj normalizátorského obdobia sa snažila znehodnotiť Štefánikov vedecký prínos. Ešte v národnej Encyklopédii Slovenska z roku 1981 sa v príslušnom biografickom hesle dočítame, že prvé vedecké pokusy Štefánika vo Francúzsku „boli neúspešné“, a že napokon keď robil rôzne meteorologické pozorovania v Afrike, Južnej a Severnej Amerike a v Tichomorí, používal ich iba na zástierku vraj „pre rozličné kontrarevolučné úlohy“. Teda nevykonával vedeckú prácu, ale „tajné úlohy“. Odpovedalo to stalinskej špionománii a prokurátorskému výkladu dejín. Štefánik teda nebol vedec, ale špión francúzskeho imperializmu. Udivuje, že ešte roku 1981 ho národná Encyklopédia Slovenska tak dehonestovala, keď už roku 1966 Vedecké kolégium matematicko-fyzikálnych vied SAV zhodnotilo Štefánikovu vedeckú prácu pozitívne. Konštatuje sa tu, že „Štefánik bol schopným vedeckým pracovníkom s veľkou iniciatívou a dobrou orientáciou v aktuálnych problémoch a potrebách astronómie svojej doby. Na jeho vek (vedeckú prácu skončil ako 32-ročný) je jeho príspevok astronómii pozoruhodný. Jeho prácu treba triezvo a reálne hodnotiť a priznať mu postavenie, ktoré vo svojom čase zaujal ako prakticky jediný výkonný astronóm slovenského pôvodu.“ Treba pozitívne hodnotiť toto uverejnenie stanoviska kolégia v Technických novinách z októbra 1988 v článku dr. Ondreja Possa. Za neostalinskej normalizácie toto hodnotenie bola prísne utajované.
Na svojich cestách astronomických a meteorologických pozorovaní v južnej a severnej Amerike, alebo na cestách do Oceánie sa Štefánik stretával s krajanmi a ich organizáciami najmä v Spojených štátoch. Bol medzi nimi známy, získal vzťahy, ktoré mu v časoch prvej svetovej vojny významne pomohli v politickej a vojenskej funkcii.
Francúzsko si cenilo Štefánikove služby; roku 1912 mu udelilo štátne občianstvo a roku 1914 vysoké vyznamenanie rytiera Čestnej légie.
Keď vypukla prvá svetová vojna, Štefánik bol nemocný. Do francúzskej armády nastúpil roku 1915. Ihneď v nej uplatnil svoje meteorologické pozorovania a skúsenosti, zaviedol meteorologickú službu vo francúzskom letectve, čím na seba upútal pozornosť najvyšších francúzskych vojenských miest. Boli to jeho znalosti, skúsenosti z predchádzajúcej vedeckej a výskumnej práce, ktoré stáli pri jeho vojenskom vzostupe. Štefánik mal mimoriadny záujem o letectvo už od jeho zradu. Získal obratnosť v lietaní a bol medzi prvými letcami, ktorí plnili výzvedné lety nad armádami centrálnych mocností a rozhadzovali letáky. Bojoval v Srbsku, neskôr v Taliansku a Rusku.
Po vojenských úspechoch, keď rýchlo postupoval v hodnostiach, prišli úlohy politické. Od roku 1915 sa plne zapojil do akcií československého zahraničného odboja, ktorý viedol jeho niekdajší univerzitný profesor Tomáš Garrigue Masaryk. Spolu s doktorom Benešom vytvorili Národnú radu československú, ktorej sa stal členom, neskôr podpredsedom. Tento orgán zahraničného odboja mal za ciel vytvorenie spoločného národného štátu Čechov a Slovákovo Za tento ciel Štefánik bol pripravený vykonať všetko, čo bolo v jeho silách. A tak aj konal. Poznal pomery v Paríže, ktorý bol vtedy centrom diplomatickej aktivity mocností Dohody. Poznal cestu do parížskych salónov, kde dokázal svojim neobyčajným darom presvedčivosti získavať priazeň pre československú vec. Bol akýmsi pionierom, priekopníkom, ktorý Masarykovi pripravoval cestu k politickým kruhom. Okrem toho aj sám vykonával funkcie, ktoré umožňovali zosilnenie diplomatických akcií zahraničného odboja. Od roku 1916 sa venoval budovaniu československého legionárskeho vojska, ktoré začal budovať v Rusku, Taliansku a v Spojených štátoch amerických. Práve vtedy sa mu hodili spojenia, ktoré si vybudoval počas svojich výskumných ciest a pozorovaní. Za pozorovaní v Turkestane spoznal Rusko a niektorých vedeckých a politických predstaviteľov, čo mu pomohlo plniť náročné úlohy.
Štefánik sprvu nechcel, aby sa Národná rada menovala československá, ale iba ako Národná rada krajín českých. Vychádzal zo skutočnosti, že vtedy sa vedelo málo aj o Čechoch a ich národných a štátnych túžbach a nie ešte o Slovákoch. Slovenským príveskom, ako tvrdil, by sa celá vec iba komplikovala. Na naliehanie amerických Slovákov sa však pomenovanie rady doformovalo do podoby, aká bola známa do sklonku prvej svetovej vojny. Štefánik vedel, že Slováci sa bez českej pomoci nevymania z maďarského jarma, že jedine úzke spojenie českého a slovenského zahraničného odboj a môže priniesť úspech národného a štátneho oslobodenia. Akcentovanie československej národnej jednoty bolo inštrumentálne; malo slúžiť jedinému cieľu - k vytvoreniu československého národného štátu. A práve tu Štefánikovi pripadla povedľa Masaryka a Beneša najdôležitejšia politická a vojenská úloha.
Štefánik vyrástol a zdokonaľoval sa v demokratických ideách. Veď už sám boj za národnú emancipáciu predpokladal uplatniť metódu všeobecného demokratizmu ako imanentnú súčasť tohoto zápasu. Keď za prvej svetovej vojny organizoval československé légie, privítal ruskú demokratickú republiku ako nádej pre budúcnosť vlastného národa. Keď túto republiku ruskí boľševici rozvrátili, Štefánik inštinktívne vycítil hrozbu aj pre vlastný národ. Rok po nastolení vlády boľševikov konštatoval: „Myšlienka slobody, myšlienka boja proti násiliu sa vinie aako zlatá nit všetkými obdobiami našej minulosti. Boľševizmus je negáciou demokratizmu. Demokracia tvorí, je základom normálneho života a blahobytu. Boľševizmus ... je ... prejavom chorobným, apokalyptickým chaosom, vo ktorom sa prejavujú hrubé, najnižšie pudy. Hovorím vám to z hĺbky duše: boj proti boľševizmu vo všetkých jeho prejavoch musí prevládať v našej morálke.“
S odstupom osemdesiatich rokov od Štefánikovej smrti, s odstupom desaťročí, čo naše národy s boľševizmom či už stalinskej alebo brežnevovskej podoby zažili, vidíme, ako presne a jasne Štefánik predvídal nivočivú silu komunistickej diktatúry a nebezpečenstva ruského boľševizmu pre svetovú demokraciu. Tento antiboľševizmus mu po roku 1948 vyčítali najviac, a práve bola to slovenská historiografia stalinského obdobia, ktorá ho najviac potupila a snažila sa vymazať z povedomia národa. Dnes vieme, že Štefánik sa nemýlil a že idea boja proti tota1itnej diktatúre nám ho robí prítomným, práve tak, ako prítomným sa stal v obrodnom hnutí roku 1968, keď ho státisíce uctili na Bradle.
Tak ako vtedy, aj teraz Štefánikove idey demokratizmu, odporu proti diktatúre, vyznanie sa k zásadám národnej slobody a štátnej nezávislosti spojujú náš dnešok s ním, s jeho duchovným a politickým svetom. Preto nám je Štefánik dodnes živý, aktuálny, prítomný v našich snaženiach.
Štefánika, ako zakladateľskú osobnosť československého štátu povedľa Masaryka a Beneša, si prisvojovali jednotlivé politické prúdy v Československu a najmä na Slovensku podľa svojich politických potrieb a ambícií. Tu sme svedkami dlhoročného zápolenia o Štefánikov politický odkaz, ktorý bol prijímaný mnohovrstovne a rôzne - od naprostého prijatia a súhlasu po striktné odmietnutie.
Československy orientovaní politici a ich prívrženci vyzdvihovali Štefánikovu ideu československej vzájomnosti, spolupráce a československej národnej jednoty. Československý štát pomohol Slovákom dostať sa z letargie, regenerovať sa, v krátkom čase dobehnúť, čo sa za násilnej maďarizácie zameškalo, alebo čo bolo zmätené mocou. Preto tento štát v jeho republikánskej forme bol pre Slovákov v ich historickom vývoji základným prínosom. Slováci za Maďarska nemalí prakticky ani jednu národnú školu, kde by sa vyučovalo iba po slovensky. Za prvé desaťročie jestvovania prvej republiky ich už mali na tri tisíce, vrátane univerzity. Keď prezident Masaryk hodnotil prvé desaťročie existencie štátu, vyzdvihol, že republike sa podarilo realizovať dve najväčšie úlohy, a to pozemkovú reformu a - ako to formuloval- „uškolení Slovenska“. Boli aj iné úseky spoločenského, kultúrneho života, kde sa uskutočnilo odmaďarčenie a Slovensko sa tak poslovenčovalo. Prvá republika so svojim prínosom svedčila o pozitívnom čine Štefánikovom, ktorý jej pomohol k životu. Preto pozitívne hodnotenie republiky najmä v školstve, vede a kultúre sa spätne odrážalo aj na pozitívnom hodnotení Štefánikova diela. Na tom sa v podstate zhodovali všetky slovenské politické prúdy.
Prívržencom slovenského autonomistického hnutia Štefánik imponoval ako etnický Slovák, ktorý sa zaslúžil aj za to, že vlastne aj Česi dosiahli štátnu samostatnosť; tak teda Slovák Štefánik sa zaslúžil aj o českú vec. Neuznávali síce Štefánikovu „etnickú jednotu Čechov a Slovákov“, ale aby celkove neznížili historické zásluhy Štefánikove, nevyzdvihovali zvlášť túto záležitosť v Štefánikovej biografii. Pre oficiálneho historika Slovenskej republiky 1939-45 Františka Hrušovského bol Štefánik slovenský národný bohatier, jeho činnosť sa hodnotila pozitívne a nikto si vtedy, za druhej svetovej vojny, nedovolil siahnuť na jeho sochu v Bratislave, hoci jej súčasť, symbol československej štátnosti, zobrazovanej levom so štátnym znakom na vysokom pylóne, slovenská vláda nechala demontovať. V autonomistickom poňatí sa Štefánik viac presadzoval v literatúre, a to najmä v poézii. Antológia slovenských básnikov, ktorá vyšla o Štefánikovi za slovenského šrotu, je toho dokladom.
Tento stav pozitívneho hodnotenia Štefánika v historiografii, memoároch, edičnej praxi, ako aj v beletrii a poézii trval do roku 1948. Za tento čas, od roku 1919, od Štefánikovej smrti, sa nahromadilo množstvo prameňov pre objektívne štefánikovské bádanie a vlastne z toho, čo sa urobilo najmä do roku 1939, žije toto bádanie - ako zo základného fondu - dosiaľ. Nebolo prekonané, ba ani podstatne doplnené.
Komunisti uznávali Štefánikov pozitívny podiel na československej štátnosti dovtedy, pokiaľ sa nedostali k moci. Vidíme to v Clementisových a Novomeského historických zmienkách. Avšak keď roku 1948 získali moc, ich náhrad na Štefánika, podobne ako na Masaryka a Beneša sa prudko zmenil. Za medzník tohoto negativistického obratu možno považovať rok 1951, keď sa zrušil 28. október ako štátny sviatok. Vtedy sa začala kampaň, ktorá v rámci boja proti kozmopolitizmu, buržoáznemu nacionalizmu ako aj sociáldemokratizmu mala predstaviť známu trojicu z prvého zahraničného odboj a ako spoločnosť špiónov západného imperializmu. Vyšiel rad zborníkov o „protinárodnej, protiľudovej a protisovietskej politike“ Masaryka, Beneša a Štefánika. V českých krajinách sa v tomto smere ako najaktívnejší predstavili Jan Pachta, Zdeněk Fierlinger, Václav Král, Jurij Křížek a ešte niektorí ďalší, ktorí si v ľudovom označení vyslúžili označenie „falzifikátori dejín“. Na Slovensku si štefánikovskú tému privlastnil jeden z pozičně najsilnejších historikov, riaditeľ Historického ústavu SAV Ludovít Holotík. Ten sice už roku 1952 vystúpil s protištefánikovskou štúdiou, no politickú objednávku režimu, ktorú českí komunistickí historici splnili už v rokoch 1951 až 1953, Holotík splnil až roku 1958 knihou Štefánikovská legenda a vznik ČSR.. Vtedy už táto kniha pôsobila ako anachronizmus, lebo po roku 1956 sa odzvonilo stalinistickým vulgarizáciám v takej forme, aké malí zelenú na začiatku 50. rokov. O to zarážajúcejšie bolo, že Holotík svoju knihu podruhé vydal ešte roku 1960.
Holotíkova kniha bola oficiálnym stanoviskom komunistickej historiografie k tejto zakladateľskej osobnosti československého štátu. Aj Štefánik je tu predstavený ako špión, a to francúzskeho imperializmu; v jeho žolde vraj plnil rôzne kontrarevolučné úlohy pod rúškou meteorologických pozorovaní v severnej Afrike, južnej a severnej Amerike, v Oceánii a inde. Bol vedecký hochštapler, ktorý s národným hnutím na Slovensku po odchode do cudziny prerušil styky. Prosto, Štefánik ako antihrdina, ako negatívna osobnosť, ktorá neposlúžila slovenským národným a československým štátnym záujmom.
Toto bolo stalinistické pojatie historickej úlohy Štefánikovej. Keď sa po roku 1969 dostali k moci normalizátori, v neostalinskom rúchu tento obraz opäť zažiaril tak, ako ho kedysi Holotík vytvori1. Stačí sa podívať na Štefánikovo heslo v národnej Encyklopédii Slovenska z roku 1981. Štefánik je tam ako vystrihnutý z Holotíkovej knihy z roku 1958. Možno aj preto, že za oblasť Encyklopédie, ktorá pojednáva o histórii Slovenska do roku 1918, bol spoluzodpovedný sám Ludovít Holotík.
Pre spravodlivosť treba však spomenúť, že aj za komunistickej vlády bolí obdobia, keď sa historiografia približovala k objektívnemu hodnoteniu života a diela Milana Rastis1ava Štefánika. Bolo tak najmä v druhej polovici 60. rokov, keď v snahe rekonštruovať moderný historický vývoj Čechov a Slovákov, pri akcentovaní vlastenectva a národného povedomia sa dochádzalo k antistalinistickému obrazu Štefánika. Aj tu malí značnú účasť tvoriví českí historici, ako bolí Karel Pichlík, Alena Gajanová, Zdeněk Šolle, Věra Olivová a iní. V ich dielach, ktoré vyšli roku 1968, sa pozitívne hodnotí úloha zahraničného odboja pri vzniku ČSR a jeho vedúcich osobností, teda aj Štefánika. Na Slovensku túto úlohu spĺňali diela Sama Falťana a Ľubomíra Liptáka. Ján Juríček vtedy vydal populárno-vednú biografiu Štefánika, ktorá dlho zastávala jeho jedinou biografiou, vydanou za komunistickej éry v Československu. Niet divu, že za rekonštrukcie stalinizmu v čase normalizácie Holotík označil roku 1975 túto knihu za „kalendárovú literatúru“.
Pre úplnosť treba povedať, že sa roku 1968 a 1969 pripravovali aj iné štefánikovské biografie. Nemohli už výjsť pre násilný zásah Brežnevových tankov a začiatok vlády normalizátorov Husákovej éry.
Rok 1968 vstúpil do štefánikovského bádania ako rok rehabilitácie slovenského národného hrdinu. Svedčili o tom publicistické vystúpenia slovenských intelektuálov už roku 1967 v Kultúrnom živote a potom aj v ostatnej tlači, dokonca ešte v máji 1969 v Matičnom čítaní. Mená Hany Ponickej, Milana Rúfusa, aj astronómky Ľudmily Pajdušákovej tu majú svoj význam. V nových súvislostiach sa štefánikovskej témy začali zmocňovať aj historici, o čom priniesla svedectvo vedecká konferencia o Štefánikovi na jar 1968 a potom aj roku 1969. Masová manifestácia na Bradle pri príležitosti 50. výročia Štefánikovej smrti ukázala, ako štefánikovský odkaz hlboko sídli v duchovom historickom povedomí národa a najmä jeho mladšej častí.
Rok 1968 znamenal aj skoncovanie s obrazom Štefánika, ako ho vytvoril Holotík. Novinár Smeny Milan Vároš pranieroval túto nevedeckú knihu. Došlo k jej kritike a súdeniu. Ako sme už uviedli, normalizácia tento ozdravujúci trend, podobne ako aj iné pozitívne trendy v spoločnosti, násilne prerušila.
Od sovietskej perestrojky a glasnosti sa však v Československu napriek ideovej nadvláde neostalinizmu čosi zmenilo. Aby domáce vedenie mohlo odporovať novým prúdom reformy z Moskvy, ktoré v mnohom -silno pripomínali snahu o československú reformu z roku 1968, prizvalo si na pomoc národné dejiny. Zrazu sa proti Moskve vyzdvihla špecifická historická cesta našich národov, naše demokratické tradície a naša osobitá štátnosť. Normalizátori, ktorí sa pridržali hodnotenia roku 1968 ako kontrarevolučného, prizvali si v obhajobe svojich konzervatívnych stanovísk na pomoc históriu. Iba v tejto súvislosti mohli k 70. výročiu ČSR výjsť monografie o vzniku ČSR, ktoré pozitívne hodnotili tento historický fakt, ako aj vedúce osobnosti nášho prvého zahraničného odboja. Knihy českého historika Jana Galandauera a monografia slovenského historika Mariána Hronského priniesli pozitívne hodnotenia, ktoré naši historici vyslovili už na sklonku 60. rokov. Dokonca aj pozične najsilnejší slovenský stranícky historik, akademik Viliam Plevza, roku 1988 v Pravde a Rudom práve vystúpil s pozitívnym hodnotením Milana Rastislava Štefánika. Po roku 1989 vyšli ešte biografie Varsikova, Mlynárikova, Zubercova a Štvrteckého.
Keď sa hovorí o generálovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, vari najčastejšie sa vyskytuje otázka, týkajúca sa jeho tragického skonu. Zrejme je tomu preto, že dodnes sa spoľahlivo nevyriešila letecká havária 4. mája 1919 pri Vajnoroch. A nezodpovedané, neobjasnené otázky vyvolávajú vždy dohady, dávajú možnosť vzniknúť najrôznejším kombináciám.
V čase príletu Štefánika nad Bratislavu prebiehala pohraničná vojna medzi Československom a Maďarskom. Nad hranicami lietali maďarské i československé lietadlá, na ktoré sa z oboch strán strieľalo. Maďarské lietadlá rozhadzovali letáky, snažiace sa získať Slovákov zpäť pre spoločné spolužitie s Maďarmi. Československé vojská po nich strieľali. Maďarské a talianske lietadlá - Štefánik letel na talianskom lietadle typu Ca 3 Caproni - mali rovnaké farby, lenže v obrátenom značení. Z toho vznikla domnienka, že československé vojsko sa zmýlilo a po Štefánikovom lietadle strieľalo ako po maďarskom. Talianske lietadlá zospodu však mali iné značenie než maďarské. Táto verzia sa objavila ešte v roku 1958 v Holotíkovej knihe o Štefánikovi: „... po prílete cudzieho lietadla nad Bratislavu začali niektorí vojaci bratislavskej posádky protileteckúpalbu v presvedčení, že jde o maďarské lietadlo. Bola to nepochyb ne príčina streľby na lietadlo, ktoré privážalo Štefánika a ktoré blízko pri cieli havarovalo.“ Ludovít Holotík obvinil za Štefánikovu smrť „kontrarevolučnú psychózu československej buržoázie“, ktorá vraj vyvolala nespravodlivú vojnu a začala intervenciu proti Maďarskej republike rád, leda Kunovmu komunistickému Maďarsku.
Václav Král vo svojej knihe Intervenční válka československé buržoasie proti Maďarské sovětské republice v roce 1919 z roku 1954 sa odvoláva na dodatočné vyšetrovanie havárie roku 1927, keď fašisti a ľudáci obvinili Masaryka a Beneša, že sa podieľa1i na Štefánikovej smrti. Prednosta leteckého odboru MNO generál Čeček vtedy podal toto vyjadrenie: „Z predloženého vyšetrovania je treba vyzdvihnúť nasledujúce výpovede: Za prvé, štyria svedkovia vypovedajú rovnako, že z výšky 70 až 100 metrov pred zrútením sa lietadla niekto vyskočil (vypadol). Za druhé, tieto výpovede potvrdzuje tiež skutočnosť, že generál Štefánik nebol popálený a dopadal na zem mimo lietadlo. Logicky potom vyplýva, prečo zaskočil z výšky 70 až 100 metrov alebo prečo vypadal: Rozhodnutie k zoskoku muselo byť vyvolané uvedomením si nebezpečenstva hroznejšieho než zoskok samotný.“ Potiaľ správa MNO.
Václav Král z tohoto uzavrel, že Štefánik bol k zoskoku alebo násilím donútený, alebo ho z lietadla vyhodili. A pokračuje:
„Vzhľadom na to, že tu holi z talianskej strany politické dôvody k odstráneniu Štefánika, a vzhľadom na to, že lietadlo pilotovali talianski letci, zdá sa pravdepodobné, že vinu nesú Taliani.“ Štefánik podľa Krála leda zahynul v dôsledku veľmocenského sporu Talianska a Francúzska, keď sa v spore medzi talianskou a francúzskou vojenskou misiou v ČSR postavil na francúzsku stranu. Král popiera, že na Štefánikovej smrti nesie vinu Beneš, hoci vzťahy oboch mužov na sklonku vojny neboli dobré. Považuje to za výmysel ľudáckej propagandy, ktorá chcela sfalšovaním Štefánikovej smrti vyvolávať protičeské nálady na Slovensku. Holotík zas nesúhlasí s Královým tvrdením o talianskej vine, lebo vraj taliansky imperializmus by Štefánikovou smrťou nič nezískal a sotva by sa našla talianska posádka, ktorá by šla so Štefánikom na smrť.
Najpravdepodnejšia verzia havárie pochádza od leteckých odborníkov. Štefánik letel s tromi talianskymi letcami na lietadle typu Caproni, ktoré mala dve vrtule tažné vpredu a jednu tlačnú vzadu. Vyrábali sa z vojnového materiálu a mali vysokú havarijnosť. Sám syn konštruktéra Caproniho na tomto type lietadla zahynul.
V štvrtom čísle Premien, časopisu Čs. spoločnosti pre vedy a umenia, vyšlo roku 1988 svedectvo Štefánikovho pobočníka, poručíka francúzskej armády, ktorý sa so Štefánikom rozlúčil v Paríži a čakal ho v Bratislave. Let sa pripravoval v tajnosti a vedeli o ňom vlastne iba francúzski dôstojníci. Keď dostali Štefánikov telegram, zapálili pri Vajnoroch dva ohne na pristávacom poli, aj preto, aby ukazovali smer vetra. Keď lietadlo spozorovalo ohne, zamierilo k nim. Ďalej nasleduje svedectvo Štefánikovho pobočníka Daniela Lévisa: „Lietadlo bolo teraz nad našimi hlavami a pripravovalo sa k pristátiu. Z paluby nás už pozdravovali mávaním rúk. Všetko vypadalo, že prebieha normálne; počasie bolo krásne, vietor slabý, viditeľnosť dobrá. Naraz sme videli, ako pristávajúce lietadlo začalo opäť stúpať; zrejme pilot v poslednom okamihu považoval za výhododnejšie letisko ešte raz obletieť, aby ho lepšie obhliadol. Na vtedajšiu dobu lietadlo bolo veľmi ťažkým strojom. Motory neboli dosť silné, aby ho utiahli... lietadlo stratilo rýchlosť behom tentatívneho, bohužiaľ zbytočného vzostupu, a ako sa môže stať v podobnej situácii, zamierilo ťažko k zemi, kam sa napokon zrútilo a začalo horieť.“
Lévisovo svedectvo odpovedá názoru leteckých odborníkov: lietadlo nalietavalo po vetre, zatiaľ čo malo nalietavať na pristátie proti vetru. Preto robilo oblúk, pri ktorom stratilo rýchlosť a zrútilo sa. Štefánik, keď videl nebezpečenstvo, vyskočil z lietadla. Toto rozhodnutie odpovedá jeho povahe, riešiť celkom originálnym spôsobom najťažšie situácie. Druhá verzia napovedá tomu, že pri havárii mohol byť z lietadla vymrštený.
Na problematiku Štefánikovej smrti roku 1997 upozornil docent Jan Rychlík v diele Češi a Slováci ve 20. století.. Tvrdí, že „různá nepodložená tvrzení o tom, že letadlo Štefánikovo bylo sestřeleno, nemají oporu ve faktech. Štefánikovu smrt vyšetrovala italská vojenská komise, která za příčinu havárie označila poruchu letadla, nebo selhání pilota. Materiály této komise objevil v archivu italského ministerstva války neoluďácký historik Milan Stanislav Ďurica“. Rychlík odkazuje na anglické vydanie Ďuricovej práce v Clevelande-Ríme z roku 1970 a na talianske vydanie v Padove roku 1973. Poukazuje ďalej na fakt, že hlavné dokumenty z Ďuricovej knihy prevzal a preložil Milan Vároš v knihe Posledný let generála Štejánika, ktorá vyšla v Bratislave roku 1991.
Na konci roku 1998 vydal Ďurica svoju knihu v Bratislave v slovenčine. V jej úvode, ktorý je nový, uvádza: „môj celkový posudok, podľa ktorého ďalšie zistené fakty a náznaky jednoznačne prispievajú k prevahe hypotézy politickej vraždy M. R. Štefánika, o ktorej bude možné definitívne rozhodnúť iba po sprístupnení doteraz ešte stále neprístupných archívov“. Ďurica uvádza, že po 50 rokoch by malí byť sprístupnené všetky archívne fondy o Štefánikovi. A ďalej tvrdí: „Pozitívne však viem, že v niektorom veľmi dôležitom archíve ešte aj po uplynutí 50 rokov od jeho smrti fascikel „M. R. Štefánik“ ostával zaradený medzi „celkom rezervované“ a teda vedeckému výskumu neprístupné fondy.“ Vyjadril nádej, že Slovenská republika ako samostatný a medzinárodne uznaný štát prejaví záujem nahliadnuť do týchto rezervovaných fondov a príslušné vlády jej to neodmietnu. Práve tieto fondy by malí ujasniť dielo a tragickú smrť MRŠ, osobnosti, „ktorá patrí slovenskému národu, Evrope a celému ľudstvu“.
Osobne sa domnievam, že Štefánika nezostrelili, ale že zahynul v dôsledku ťažkých manévrovacích schopností lietadla typu Ca 3 Caproni.
Ján Mlynárik
Odkaz 10-11/1999 - seznam článků:
Milan Rastislav Štefánik (1919 - 1999)
Viktor Dyk: Štefánik
Otakar Machotka: Náš Masaryk